Pochopila som to na základe veľmi intenzívnej a náročnej skúsenosti, kedy mi pred pár rokmi ochrnula polovica tela. Celý ten proces som vtedy vnímala ako veľmi rýchly. Ochrnutiu v podstate predchádzali len 3 týždne silných bolestí hlavy a chrbtice. Predtým som sa považovala za “normálne zdravú”… často ma bolela hlava či chrbát, mala som problém si udržať hmotnosť, mala silnejšie PMS a bola často unavená a prechladnutá.

Myslím, že na tie chvíle nikdy nezabudnem. Boli 3 hod. ráno 28.12. 2018. Už pár nocí som nevedela hlboko zaspať, kvôli silnej bolesti chrbta. Táto noc však bola iná. Zrazu ma z postele vytiahla neskutočne intenzívna bolesť na temene hlavy. Pocit, ako keby mi tam niekto držal oheň a pálil pokožku aj vnútro. Celá bez seba som vyšla z izby, zobrala v kuchyni ďalšie lieky od bolesti a šla do sprchy… voda mi zvykla predtým pomôcť. Lenže teraz nepomohla. V sprche sa to ešte zintenzívnilo …

Šla som po chodbe zobudiť manžela a narazila som na stenu. Musela som sa jej pridržiavať, aby som vôbec došla do spálne. Zobudila som ho. Už som vedela, že je zle - bála som sa. Úprimne, na bolesť som bola zvyknutá. Od detstva ma často bolela hlava aj chrbát. Ale toto bolo iné. Šli sme s manželom do pracovne. Syn mal 2 roky a sladko spinkal. Manžel navrhol, že ma hneď ráno odvezie na pohotovosť, nech nebudíme malého. Súhlasila som. Ostala som v pracovni, nech nebudím syna. Lenže, keď som si ľahla a zavrela oči (s myšlienkou, že to do rána predsa zvládnem), v momente som precitla.

Sadla som si rozhodnutá, že ma manžel musí odviesť na pohotovosť ihneď. A vtedy som si uvedomila, že pravá ruka ma už nechce úplne poslúchať. Rovnováhu som stratila už úplne a šla po chodbe do pracovne opierajúc sa o stenu. Keď ma uvidel manžel, pochopil. V momente volal sanitku. Poprosila som ho, nech mi donesie gumičku do vlasov a rifle. Kým prišiel, moja ruka už nedokázala dať vlasy do gumičky. Úplne ochrnula. Zľakla som sa ešte viac. Chcela som si obliecť rifle a zistila, že už neovládam ani pravú nohu. Čakala som na sanitku. Urobili základné vyšetrenia. Všetko v norme. Zobrali ma na pohotovosť… Bola tam asi tá najmilšia lekárka na svete. Myslím, že v mojom veku. Vyhodnotila to ako akútnu mozgovú príhodu, aj keď CT to nepotvrdilo. Odviezli ma na JIS-ku a tá lekárka ma tam už čakala pri posteli. Chcela mi liečbu podať osobne. Držala ma za ruku. Opýtala som sa jej, či to prežijem. Vtedy sa jej zaleskli slzy a povedala, že nevie, že sa bude modliť, lebo tak mladí ľudia by nemali umierať.

Vedela som, že o chvíľu zaspím. A prvýkrát v živote som skutočne zaspávala s tým, že vôbec neviem, či sa zobudím. Dokonca som si ani nebola istá, či sa chcem zobudiť. V duchu som odriekala tú najúprimnejšiu modlitbu. Prosila som Boha, aby ak sa zobudím, nech sa viem hýbať. A ak sa už nemám hýbať, nech si ma vezme… len nech sa postará o môjho syna tak, aby zažíval tú lásku, ktorú dieťaťu dáva mama.

Ach… sú tomu 4 roky a aj teraz mi tečú slzy. Zobudila som sa. S obrovským strachom som sa pokúsila pohnúť prstom na nohe, pohol sa. Potom som pohla nohou. Dovtedy som si nikdy neuvedomila aké šťastie je vedieť hýbať nohou. Skúsila som ruku a tiež fungovala. Spomalene, ale reagovala.

Hýbať som sa vedela. Cit som nemala a bolesti zostali veľmi silné. Mala som aj iné prejavy - tŕpnutia, tenzie, tiky a do toho sa pridali silné pocity úzkosti a strachu.

Doktori robili všetko, čo bolo v ich silách. Som im za ich prístup skutočne vďačná. Nasledovali mnohé vyšetrenia na mnohých oddeleniach a viacerých nemocniciach. Skloňovali sa diagnózy ako skleróza multiplex, borelióza, polyneuralgia či mozgová príhoda. Pravda však bola, že nič sa na 100% nepotvrdilo a ani nevyvrátilo. Proste, nevedeli ani celkom pomenovať, čo mi je. Moje príznaky boli veľmi náhle, netypické. Všetky moje ukazovatele z krvných testov či lumbálnej punkcie boli v norme. MR vykazovala 3 malinké lézie, ktoré mohli indikovať ako mozgovú príhodu, tak aj sklerózu multiplex alebo dokonca aj nejaké cudzokrajné vírusové ochorenie.

Bola som unavená, vysilená a ubolená. Pustili ma domov s liekmi ako pri mozgovej príhode a so slovami, že sa to môže kedykoľvek zopakovať. Bolo to veľmi náročné obdobie. Fyzicky aj psychicky. Vôbec som nevedela, čo mám robiť, mala som tak silné bolesti a strach, že som nevedela ani poriadne zaspať.

Ale, mala som aj obrovskú podporu. Mala som pri sebe úžasného synčeka a skvelého manžela. Pár dní ma nechal “máchať sa vo svojom nešťastí”, a potom zavelil, že ideme na prechádzku. Nechápala som. Vysvetľovala som, že nevládzem ani vyliezť z postele, že mi je fakt zle, že som fakt chorá. Dal mi pusu a povedal, že pôjdeme pomaly :D. Syna strážila svokra a manžel mi tam, v lese, počas toho ako pod nohami praskal čerstvý sneh pripomenul, že som veľmi tvrdohlavý človek, ktorý dosiahne čokoľvek, pre čo sa rozhodne, že keď sa rozhodnem, tak si cestu nájdem, tak sa proste mám rozhodnúť, aby som bola zdravá. Zastavila som. Uvedomila som si, že on má pravdu. Už predtým v živote som dokázala veci, ktoré mnohí považovali za nemožné (napr. denné štúdium VŠ a full time prácu, či kúpu bytu ešte počas VŠ). Pamätám si tú vlnu energie, ktorá mi vtedy prišla. Tú nádej. Mne sa stačí rozhodnúť. Cestu si nájdem, stačí vedieť, kam chcem ísť. A tak som sa rozhodla. Rozhodla som sa, že urobím čokoľvek, čo bude treba, aby som bola zdravá.

Skúšala som mnoho, cez TČM, akupunktúru, klasickú medicínu, ajurvédu, masáže, fyzioterapiu… Párkrát som navšívila aj psychologičku, pretože som prežívala stavy depresií a úzkostí. Veľkou podporou mi bola skvelá dietologička a neskôr aj teraz už moja kamarátka - psychoterapeutka. Stretla som mnohých, ktorí mi pomohli a som im hlboko vďačná za ich múdrosť a podporu. Uzdravovala som sa pomaly, a zároveň som sa každý mesiac cítila podstatne lepšie ako ten predtým.

"Z môjho tela sa postupne stal môj skvelý priateľ
a mňa začalo nesmierne baviť študovať jeho inteligenciu.
Od myšlienok “prečo to moje telo nefunguje,
prečo práve ja som dostala pokazené telo,
ktoré sa mi ani nepáči”
som postupne prešla k myšlienkam
hlbokej vďaky a pokory za to,
aké inteligentné ľudské telo je."

Počas tej cesty som si uvedomila, že mojím obrovským darom je prepájať súvislosti a schopnosť vidieť veci z veľkého nadhľadu. A presne tak som začala vnímať aj zdravie. Najprv, na úplnom začiatku som vlastne ani neverila, že by strava a tie ostatné veci, čo som skúšala, mohli mať nejaký výrazný vplyv. Lenže, ony mali. ONO TO FUNGOVALO. Asi po roku a pol mi bolo lepšie ako kedykoľvek predtým. Vo svojom tele som sa cítila lepšie, ako keď som bola dieťa!

Nie som vôbec ortodoxný typ. Som vďačná západnej medicíne, ktorá v akútnych prípadoch doslova zachraňuje životy a som vďačná aj všetkým alternatívnym smerom, ktoré sa pozerajú na človeka ako na celistvú ľudskú bytosť. Vo svojom živote a aj v práci si veľmi rada vyťahujem tie perly poznania, ktoré fungujú a sú prínosné. Ja verím tomu, že naše telá majú obrovský potenciál sa liečiť a dostať sa opäť do rovnováhy, ak dokážeme podchytiť tie skutočné príčiny chorôb a vytvoriť si podmienky pre zdravie.