Cesta do Texasu… alebo na tři krále o krok dále…

23.11. 2022262x0

Poznámka: Článok napísaný  9. 1. 2022.
Na prvý pohľad sa “nehodí” na web o funkčnej výžive. Na druhý pohľad sem zapadá dokonalo… Je to totiž článok, skrz ktorý bližšie spoznáš mňa, moje životné lekcie a aj to, ako pracujem (a fakt mám pred sebou ešte hodný kus práce) s myšlienkami a emóciami. Obe sú z môjho uhla pohľadu neoddeliteľnou súčasťou funkčného prístupu k zdraviu. Ak Ťa koncept, ako vnímam funkčnú výživu ja zaujíma, určite si pozri video “Skutočné príčiny chorôb” – stojí za to.

Mimochodom, práca s myšlienkami, emóciami a návykmi (neurónovými sieťami) je mi tak blízka, že ňou úplne prirodzene “prepletám” svoju tvorbu. Ak Ťa to zaujíma, mrkni na kurz “Výživa pre zdravie”, alebo si pozri videá zDARma v mini kurze na ceste k zdraviu– už aj v nich sú jemné náznaky ;). 


Vonku je ráno, pre moje telo noc a hlava sa to snaží nejako spracovať. Ešte včera ráno som si pila kávičku vo svojom kresle vo vysnívanom malom domčeku pod horou. A teraz sedím na gauči v dome na „púšti“
a spracovávam posledných 48 hodín môjho života.

To, že to píšem na blog, je pre mňa samú zvláštne… dal mi to ako návrh môj skvelý kamarát z detstva, že pre neho by bolo zaujímavé si niekde prečítať ako si žijeme. Najprv som si tým nebola istá, ale ráno
v sprche mi hlavou prebehla myšlienka… a teraz už sedím a píšem :D.

Kto ma trošku pozná, tak vie, že manžel je vojak – pilot stíhačiek, pre ktorého je práca nielen poslaním, ale aj splneným detským snom. Máme spolu 2 úžasné deti, ale aj veľmi pekný vzťah. Manžel bol vyslaný na výcvik do USA už v marci, pričom ja som zostala tehotná spolu so 4-ročným Teom doma. Ten čas „od seba“ nás oboch veľmi posunul (lebo náročné situácie sú ako stvorené pre osobný rast)…o tom raz možno inokedy. Každopádne, mali sme dostatočný priestor si uvedomiť, že chceme byť spolu. Fyzicky spolu. A tak, sme sa včera ako rodina presťahovali do USA… na nevieme ako dlho (predpoklad je 1,5 roka, ale v armáde je isté len to, čo bolo).

Cesta. Jeden veľký zážitok….

Na letisko do Viedne nás odviezli Alex s priateľom. Som za to Bohu, aj im obom, aj všetkým okolnostiam neskutočne vďačná. Úprimne, pocit hlbokej vďaky som mala už ráno, tesne pred cestou. Do auta som, totiž, nasadala s gučou v bruchu tak veľkou, že od predošlého večera som nedokázala zjesť nič okrem pomixovanej zeleninovej polievky. Adam s pokojom Angličana naložil veci do auta, ani raz nepripomenul „že by sme už mali ísť, lebo nestíhame“ a Alex sa mi absolútne nepodarilo vtiahnuť do svojho módu „ja sa bojím zmien a navyše opúšťam milovaných ľudí, miesta atď“. Od prvej chvíle mala ten svoj nákazlivý úsmev a s detskou úprimnosťou bola nadšená z toho, aké veľké dobrodružstvo nás všetkých čaká. To jej sa mňa podarilo vytiahnuť smerom hore – k pocitom zvedavosti a vďaky.

Na letisku vo Viedni som sa najprv schuti zasmiala. Prišli sme asi len hodinu pred odletom. S Juli v šatke, Teom v ruke, Honeym (psíkom) na vodítku a Radom ovešaným vecami, sme sa ponáhľali na check-in a ja som sa normálne nahlas smiala. „Miazgovci na cestách“. Smiech ma prešiel, keď nám pani na check-ine povedala, že pes je príliš veľký a na palubu nesmie. Bola naozaj milá a mala som z nej pocit ľudskosti. Lenže, pravidlá sú pravidlá, a nás čakal ešte prestup v Mníchove a v Chicagu. S tým, že aj keby nás ona pustila, v Mníchove kompromisy nerobia (čo som už o 2 hodiny mala „tú česť“ vidieť na vlastné oči). Pes do podpalubia už nevošiel, prebookovanie letu by stálo 2200€ a noc vo Viedni (na čom som nemala energiu – lebo pri kojení nepomáha, ak žalúdok je tak stiahnutý, že odmieta jedlo). Takže, prvá skúška, či to s tou Amerikou myslím vážne. Do odletu zostávalo asi 30 minút. Pozrela som na Rada, povedala mu, nech volá Alex, aby prišli po Honeyho. Pani na letisku som dala vodítko s milovaným psíkom a poprosila ju, aby ho postrážila, kým po neho príde Alex. Čupla som si k už plačúcemu Teuškovi, ktorý videl, že jeho psík asi nejde a sľúbila mu, že s tatom zariadime, aby do týždňa prišiel za nami. Pani v šoku zobrala vodítko a lístoček, kde som jej napísala číslo na Alex 😀 , dala nám lístky a my sme bežali do lietadla. Bežali doslova. Nastupovali sme poslední. Pre mňa to bol výkon na pokraji mojich fyzických síl (lebo Juli v šatke , Tea som ťahala za ruku a kondičku rozhodne nemám ako pilot stíhačiek).

Mníchov – kapitola druhá…

Poučení z Viedne sme sa nikde nezdržiavali a šli rovno na kontroly, aby sme stihli let do Chicaga. Zatiaľ čo vo Viedni sme bežali na malý autobusík s milým šoférom ( ktorému tá skvelá pani, čo nám strážila Honeyho aj zavolala – nech nás počká), tak v Mníchove sme sa prepravovali po letisku už metrom. Vďaka Juli nás púšťali všade bokom a všetky kontroly boli pre nás v pohode. Akurát tu som zažila ako „pravidlá nepustia“.

Vedľa nás cez letiskovú kontrolu prechádzala veľmi milá, slušná rodinka s malým, odhadom 1,5 ročným dieťaťom. Slečna na prepážke pozrela covid test a s úplným odmeraním im povedala, že je starý a musia si urobiť nový. Ich test mal 2 dni. Otec rodiny jej vysvetľoval, že je to PCR test, že si dvakrát skontroloval, že ten platí 3 dni, že si ho naschvál zaplatili, aj keď antigén stojí o 90% z ceny menej, lebo že by to proste s malým na poslednú chvíľu deň pred odletom všetko nestihli. Napriek tomu, že boli očkovaní, mali testy s podstatne menšou chybovosťou ako antigény, boli očividne zdraví a mali malé dieťa, s tou slečnou to ani nehlo. Pravidlá tohto letiska hovoria o akomkoľvek teste nie staršom ako 24 hodín. Len im dookola opakovala, že si majú ísť urobiť nové testy a prebookovať let. Fakt som bola v šoku a ešte to vlastne spracovávam… pravdepodobnosť, že by boli nakazení Covidom, je pri 48 hodín starom negatívnom PCR teste podstatne menšia ako pri aktuálnom antigénovom teste. Tu mi, proste, chýbala nielen ľudskosť, ale ešte aj logika. Každopádne, Teo si všimol, že sme nikde nečakali v radoch a ani nebežali do lietadla. Ďakujem za to, že mi to s nadšením v očiach povedal a ja som mala možnosť sa zamerať na to pozitívne. Keď sa nad tým dnes zamýšľam, asi som sa mala naučiť, že to, že ja žijem „v bubline“, neznamená, že si tú bublinu viem preniesť „len tak“ hocikde. (Aby som ešte vysvetlila pojem „bublina“… označila tak môj život moja krstná, ktorá bola v lete u nás. Bol tam, totiž, citeľný pokoj, žiadne správy/televízor či rádio. Boli sme u kaderníčky/kozmetičky/na dňoch radosti…predstavila som ju, sestru aj mamku pomerne dosť veľa ženám v mojom okolí a nikto sa nebavil o covide, o tom „ako je to dnes ťažké“, o opatreniach a tak. Popíjali si kávičku s cigaretkou na terase a bolo nám všetkým krásne).

Let bol fajn. Bol dlhý (9 hodín), boli sme už všetci unavení a nebolo to zrovna jednoduché, ale som na nás veľmi hrdá ako sme to všetci zvládli. Zachovali sme si pokoj a hľadali radosť. Juli bola úplne v pohode. S Radom sme sa celý čas striedali v „tancovaní“ s ňou v šatke na 1m2 voľnej plochy pri WC. Pri Teovi som si uvedomovala viac ako kedykoľvek predtým, že ho vediem dobrým smerom – k tomu, aby si všímal to pozitívne a bol vďačný aj za maličkosti. Bol úplne nadšený z jedla! Z toho, že je teplé – varené. Z toho, že dostal aj kúsok ovocia, žemľu, maslo a pár gumených cukríkov. Aj keď nevládal, žemľu si prosil natrieť na neskôr so slovami, že jedlo je vzácne a my si ho predsa vážime. Pozrel si rozprávku, a potom nám vysvetlil, že on sa musí ísť prejsť po lietadle, lebo sa potrebuje pred spaním „vybiť“, lebo inak začne vystrájať :D. Takže nás upozornil a asi 30 minút behal po chodbičkách. Na každého, však, dával pozor a ja som si povedala, že je vlastne nádherné ako vníma svoje telo. Potom si na mňa ľahol a zaspal.

Chicago – kapitola tri

Aj tu sme mali snahu uplatniť postup „nikde sa nezdržiavať a v pohode stihnúť prestup“. Lenže, snaha stroskotala pri „presune batožiny“ . Rado čakal na kufor. Jeden prišiel a druhý sa neobjavoval na pásoch. Mala som pocit, že treba ísť ďalej hoc aj bez kufra, ale Rado veril, že ho nájdu. Myslím, že sa nechcel zmieriť s myšlienkou, že sme sa s Teom odhodlali ísť za ním s tým, že sme si zobrali naozaj len pár vecí, ktoré sú pre nás cenné. A že dôjdeme nielen bez psíka, ale aj bez tých vecí. Každopádne, pán s vysielačkou, ktorý dohľadával batožinu, mu vysvetlil, že on na našom mieste beží na lietadlo a batožinu nerieši. Takže, ten jeden kufor čo nám ostal, sme dali na ďalší check in a utekali sme na lietadlo. Pri check-ine nám pani povedala, že toto sa nám ani neoplatí skúšať, že si máme radšej rovno prebookovať let a zabookovať hotel. Ale, ona nepozná tempo môjho manžela….

Mali sme 25 minút. Čiže sme bežali. Rýchlejšie a podstatne ďalej ako vo Viedni. Najprv na vlak, ktorý nás mal odniesť na terminál. Potom na kontrolu pasov, víz. Potom cez letiskovú kontrolu. V USA sa ešte aj vyzúva! A tu to už bolo úplne na hrane. Teo plakal kvôli kufru. Ja som bola unavená (v tomto momente sme cestovali už vyše 18 hodín) a Rado zrýchľoval. Zatiaľ, čo vo Viedni bol príliš rýchly na nás, tu v Chicagu už aj sám na seba. Je mu cťou, že nás ťahal so sebou, niesol nám všetky príručné batožiny, kabáty, deku aj plyšáky, ale toto bolo už fakt dosť aj na neho. Pri kontrole zabudol vybrať notebook z tašky, takže musel ísť bokom a na kontrolu ešte raz. Ja s deťmi som prešla, s tým, že idem dopredu na terminál a on nás dobehne. Do toho všetkého sme si znovu na skúsenosti overili ako dôležité je komunikovať jasne. Pýtala som sa ho počas behu na číslo terminálu. On mi povedal „smer“. Bolo tam, totiž, na tabuľke B 1-24. On ako pilot mi povedal rovno „kde mám bežať, aby som si nemusela vyhodnocovať informácie“. Takže použil číslo 24, aj keď náš terminál bol 19. Pravdou je, že ešte predtým mi v sms-ke poslal číslo 19, ale mňa mobil do ruky vziať fakt nenapadlo. On mi vraj ešte medzitým ako sme bežali a neskôr som brala veci z kontrolného pásu, kontrolovala Juli a ťahala unaveného a smutného Tea, povedal čislo „19“ a dokonca tvrdí že 3x, ale toto môj mozog vôbec nezaregistroval. Ja som si zafixovala 24, tak som bežala tam. Ten 24 bol, samozrejme, úplne posledný a úplne najďalej (konkrétne 24-ty v poradí na super dlhej chodbe, kde okrem terminálov boli aj reštaurácie a obchody). Došla som tam a tam mi milý pán hovorí, že San Antonio je na 19-ke. Ja som bola tak presvedčená o tom, že môj manžel vie odkiaľ letíme, a že ja si fakt čísla pamätám, že som šla chlapíka, ktorý kontroluje lístky na konkrétny let a pracuje na letisku! presviedčať o tom, že sa pomýli on :D. Až sme sa obaja na tom zasmiali (ja aj ten chlapík) a ja som s deťmi bežala späť. Rado nás už čakal na 19-ke a vďaka tomu, že odťukol lístky, nás počkalo aj lietadlo.

Sedeli sme v poslednom lietadle. Emócie už podporovala aj únava. Povedala som Radovi, že to aký je príliš rýchly, nás vlastne spomaľuje. Že nám to skomplikovalo letiskovú kontrolu aj cestu na terminál. Na sekundu to vyzeralo na hádku (o tom, aké číslo mi on povedal). ALE, dokázala som sa zastaviť. Dokázala som si povedať, že je úplne jedno, kto má pravdu. Že to už náš zážitok nezmení, a že v emócii ešte nikto nič nevyriešil. Dala som mu pusu a rozhodla sa byť ticho a premýšľať nad tým, za čo môžem byť vďačná. A uvedomila si, že som vďačná sama sebe za to, že som ticho, a že tu nevyhralo moje ego. Zobudila by som Juli a rozhodila Tea (lebo hádajúci sa rodičia je to posledné, čo dieťa potrebuje). Tu je ešte dôležité poznamenať, že Rado, chvalabohu, zostal ticho tiež… lebo keby mal potrebu povedať „posledné slovo“, tak ho asi udusím … kým, totiž, prišiel vo mne pocit vďačnosti, tak to chvíľu trvalo. Inak, toto bol asi môj prvý zážitok, kedy som naozaj na pokraji všetkých svojich síl, dokázala byť VEDOMÁ. Lebo ono sa to jednoducho robí ráno pri kávičke, a aj sa jednoducho o tom hovorí a radí iným…ale v takej situácii…

Kapitola štyri….

Prišli sme do San Antonia. Ani neviem prečo, som z prázdneho letiska s nie úplne čistými záchodmi mala lepší pocit, ako v super moderných a čistých letiskách predtým. Už v lietadle boli ľudia milší ako v Európe. Teda, lepšie povedané každý, s kým som komunikovala počas cesty bol slušný a milý, ale tu som to cítila akoby viac od srdca. Jedna černoška ma zastavila a povedala Juli: „you are such a cute peanut“ a bolo to také milé a od srdca, že zvažujem že Juli bude mať prezývku „Peanut“. Po ceste z Chicaga do San Antonia sa stratil aj náš druhý kufor (čo ma už ale vôbec neprekvapilo ani nerozhodilo). Teo už bol z toho taký hotový, že ani neplakal, len čumel ako je toto možné 😀. Ja som si s Juli v šatke (s pár prestávkami, keď ju mal Rado, to už bolo 24 hodín vkuse) k nemu sadla na lavičku a s tou najväčšou úprimnosťou mu od srdca povedala, že nie je dôležité, kde sú naše veci, ale že sme spolu. Bol to nádherný moment.

V San Antoniu nás čakal Radov kolega a kamarát. Čakal nás s úsmevom, pokojom a nakúpeným jedlom v našom aute. Zaviezol nás na kraj mesta a on ešte pešo prešiel v noci kúsok na ubytovňu (so slovami, aby sme sa tam nemuseli motať). Úžasný človek. Som veľmi vďačná, že obaja s Radom sme obklopení takými ľuďmi.

V aute nás ešte čakalo posledné „prekvapko“. Rado objednával sedačku pre Tea a vajíčko pre Juli. Namiesto vajíčka prišla iba konštrukcia, kde sa má vajíčko pripútať. Takže chúďa Juli, musela aj zvyšok cesty byť na mne. Ako nepríjemnosť, ale v tej chvíli už len maličkosť, boli soplíky v nose. Z klímy v lietadlách sme mali suché nosy všetci. Ja s Radom sme to dospelácky zvládli. Teo si rozškrabal nos a Juli dosť slušnú časť cesty autom mrnčala alebo plakala. Rado teda ešte odšoféroval 2,5 hodiny na ubytovňu (čo ale nie je výstižné pomenovanie, lebo ako dočasné ubytovanie sme dostali slušne zariadený 4-izbový domček s malou vyprahlou záhradkou). Ja som sa veľmi snažila mu „pomáhať nezaspať“. V praxi to vyzeralo tak, že som zadriemavala tak každých 5 minút na asi 3 minúty :D. Rado sem-tam prešiel po stredovej čiare, pričom zvuk nás oboch preberal k vedomiu. Ale dal to na pána.

Okrem týchto zážitkov som si ešte uvedomila, že som sa takmer celý čas usmievala a ľudia sa na mňa usmievali späť. Púšťali nás dopredu nielen pracovníci letísk kvôli Juli, ale aj samotní spolucestujúci. Pár ľudí ma aj zastavilo a povedalo, aká je Juli krásna, alebo Teo poslušný alebo ja odvážna. Dokonca, si to všimol aj Rado. Povedal mi „Láska, na teba sa úplne každý usmeje. Keď máš Juli v šatke a Tea pri sebe, ste okúzľujúci“.

Uvedomila som si aj, že Alex s Adamom sa bez jediného povzdychu v Bratislave otočili a šli na letisko po nášho psa. Potom mi napísala ešte správu a zavolala, že Honey je v pohode, že mu dali papať a že to urobili vďačne. Až som mala slzy v očiach, keď mi to v tom behu celé došlo.

Na druhej strane, k pokoju v srdci či osvieteniu, či ako si to kto nazve, mám ešte fest ďaleko. Po príchode na miesto, kde sme si šli po kartu od domu sa vo veľkej vchodovej hale Teo rozplakal. Že sa mu tu nepáči a chce ísť domov. Juli plakala v tomto momente už asi 10 minút a ja som namiesto upokojenia svojich detí, posadila Tea do kresla, Juli položila vedľa seba a plakala s nimi. Bolo mi smutno… Za psíkom, za domovom, za rodinou a kamarátmi, a dokonca aj za vecami! Premýšľala som, či to bolo správne rozhodnutie tu ísť, keď sa po ceste toto dialo a fest smutno bolo už aj Radovi. Pekný domček, však, potešil Tea tak, že som sa po 25 hodinách cesty s ním ešte hrala na schovávačku (v USA má asi každá miestnosť šatník a kuchyňa minikomôrky!) a Juli si naplno užila, že konečne leží rozbalená a nie je popučená a spotená v šatke. Dokonca aj tie sople jej zmizli, keď sa začala usmievať.


Takže, keď to zhrniem… pre mňa sú tohtoroční traja králi o veľký krok ďalej. Nielen fyzicky – na iný kontinent, ale aj v sebe. O obrovský krok. Ako sa hovorí, „ráno múdrejšie večera“. Na problémy s batožinou a psíkom a na to všetko som sa dnes ráno už dokázala pozrieť z iného uhla pohľadu. Ešte včera som mala myšlienky o tom ako je možné, že tie letecké spoločnosti majú na všetko prísne systémové pravidlá, ale tie pravidlá sú očividne na dve veci… Až dnes som dokázala urobiť krok späť. Uvedomiť si, že všetko, čo človek v živote zažíva je odrazom jeho samého. Jeho vnútra, postojov, názorov. Veď to ja sama som posledné dni o sebe s hrdosťou hovorila, že mne veľa vecí netreba… že si vystačím s málom. Že človek k šťastiu veci nepotrebuje. Bola som na seba hrdá, lebo som nás zvládla všetkých pobaliť do 2 stredne veľkých kufrov a v dome ostalo len pár vecí… (Rado ma tiež viackrát za to pochválil). No a teraz si len zažívam to, o čo som si koledovala. Veď už toľkokrát som na vlastnej koži zažila, že Boh má zvláštny zmysel pre humor. Takže, nech sa páči… Teraz si môžem vyskúšať, či naozaj veci nepotrebujem… či to, čo o sebe tvrdím, je pravda. A zisťujem, že úplne nie.. chýba mi nielen tá odsávačka na sople a krémik na ekzém, ale aj také hovadiny ako napr. kefa na vlasy (lebo tá moja je lepšia ako tá čo mi Rado kúpil :D… až mi je zo seba smiešno). Zároveň však, táto cesta mi potvrdila, že za uplynulý rok sme sa s Radom obaja veľmi posunuli. Predtým by sme toto nezvládli, kvôli hádkam pravdepodobne ani nestihli všetky lety a tak ďalej… to zlé by sa nabaľovalo ako snehová guľa. Veď obaja sme za posledných 48 hodín zažili toľko situácií, kedy sme mohli „vinu“ zvaľovať jeden na druhého a vyčítať si úplne všetko (lebo to s tým Honeym, to bolo napr. moje presvedčenie, že ho zoberú a sedačku pre Juli objednával Rado…). Namiesto toho sme pri sebe stáli. Mám za sebou jeden z najnáročnejších dní môjho života. Ukázal mi kde som… ktoré „lekcie“ zvládam lepšie a kde som ešte úplne mimo (nielen to s tými vecami, ale aj to, že sme všade bežali, o nás niečo hovorí… Keď sme vystúpili v San Antoniu, a mali ísť už len do auta, tak Teo rovno začal behať. On si totiž myslel, že na letiskách sa proste vždy beží 😀 …. v niektorých chvíľach je to s nami ako rodičmi na zaplakanie :D).

Takže, pre mňa veľká škola života – „dovolenka v Amerike“ – ako sme to pre Tea nazvali, začína. Už si len prajem, nech ju zvládnem s pokojom v srdci a dostatočnou pokorou a nadhľadom, aby som pochopila životné lekcie.

PS: článok odsúhlasený aj Radom 😉 – vníma to rovnako

Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Vaše osobní údaje budou použity pouze pro účely zpracování tohoto komentáře. Zásady zpracování osobních údajů