Čo keď človek nemá kapacitu niečo zmeniť?

Ako von zo začarovaného kruhu?

Hlboký nádych a výdych. Myšlienka na tento článok sa mi vracia už niekoľko týždňov. Ale, veľmi sa mi ho písať nechcelo. Ja vlastne neviem ako to mám uchopiť do slov… Lenže, tak ako to u mňa býva… to, čo mám urobiť sa mi pripomína najprv jemne a potom intenzívne…  A tak proste píšem, pekne postupne…

Pred pár týždňami mi kamarátka na večernej prechádzke pozdieľala informáciu z jedného podcastu. Jedna doktorka bola múdrym riaditeľom pozvaná do školy (USA, obdobie tesne po otvorení škôl po covide). Učitelia sa báli o svoje zdravie a jej úlohou bolo im ukázať ako môžu svoju imunitu posilniť a tak minimalizovať nie len možnosť choroby ale aj strach z nej (lebo v oblasti zdravia neexistuje nič viac prinášajúce pokoj, ako dôvera v schopnosti svojho tela). Doktorka prednášala a vysvetľovala a zároveň sa stretla s obrovským “nedá sa” zo strany učiteľov. Milión dôvodov. Asi na mikrosekundu mi prebehlo mysľou, že každý jeden z tých “dôvodov” sa dá logicky vysvetliť … lenže, vzápätí som si spomenula. Ja som to ZAŽILA. Ja som si totiž zažila stavy, kedy som verila tomu, že sa to nedá. Bolo to pomerne dávno… spomienky už len hmlisté, ale vyvolali pocit obrovského súcitu a pochopenia. Ono to totiž vôbec nie je jednoduché. 

Cítila som, že o tom mám napísať… lenže, nevedela som a vlastne stále celkom neviem čo. A tak som to potlačila…

A tak, dnes ráno… 5:00 – zvoní mi budík. Normálne vstávam v pohode, niekedy aj s radosťou. Milujem svoje rána. Dnes som budík nepočula. Manžel so mnou trasie. Vypínam budík a spím tvrdo ďalej. 6:00. Zvoní budík manželovi. Drgá do mňa – hovorí mi: “Miláčik, už je 6, nevstávaš?”. Môj mozog nechápe. Prečo by som mala? Nevládzem… Ale som ticho a vlastne už zaspávam. Manžel opakuje: “Láska, už je 6 – nechceš vstať?”. Na to sa pýtam: “Mám nejaké stretnutie? Či prečo ma budíš?”. Manžel prekvapený len odpovie, že žiadne stretnutie a nechá ma spať. Je 8:30. Juli je už asi 30 min hore a bľaboce si, prelieza ma. Syn s manželom sú už najedení, oblečení. Nevládzem vstať. Snažím sa Juli presvedčiť, nech sa ešte chvíľu hrá v posteli. Približne 8:45 sa vzdávam a schádzam dole schodmi s Juli na rukách. Nie je mi zle… ale nevládzem. Celé telo je nezvyčajne stuhnuté. Nechce sa mi. Dokázala by som spať ešte 2-3 hodiny a neviem sa prebrať. Zvalím sa na gauč, dám si teplú vodu a premýšľam, že ako je možné, že po iné dni sa teším na svoju rannú 15 min jógu. Presvedčím sa, že stretching milujem a presuniem sa na podložku. Do 2 min driemem v pozícii “mŕtvoly”. Budia ma deti a pes, tým že po mne lezú. Nie je mi dobre. Som nervózna a unavená. Mám chuť na pečivo (ktoré bežne nejem už tak 4 roky). Vôbec nie som vo svojej koži. 

Beriem si kávu a zošit. Vychádzam na terasu. Mám šťastie – manžel má dnes voľno a vidí, že potrebujem extra čas “sa dať dokopy”. Začínam si písať… Prečo sa mi toto udialo? Po fyzickej stránke tomu vlastne rozumiem. Včera bol deň otcov. Na večeru sme boli v talianskej reštaurácii. Dala som si kúsoček bezlepkového pečiva s olivovým olejom, skvelý zeleninový šalát s kozím syrom a kúsok bezlepkovej pizze. “Zvonku” by to mohlo vyzerať ako zdravé a vyvážené jedlo. Moje telo si to ale očividne nemyslí. Uvedomujem si, že vlastne netuším aká bola kvalita dressingu, korenín či čerstvosť niektorých surovín. Normálne už roky žiadnu chémiu v strave neprijímam… a čerstvosť je pre mňa zásadná.
Vzápätí mi prichádza ale ešte oveľa hlbšie uvedomenie. Takto sa cíti mnoho ľudí každé ráno. Mnoho z nich sa takto cíti už tak dlho, že nič iné ani nepoznajú a veria, že je to prirodzené – že ich telo takto proste funguje. Keby mi dnes ráno niekto povedal, že mám použiť pevnú vôľu, aby som si 30 min privstala a stihla pripraviť nejaké zdravé jedlo (alebo sa išla prejsť alebo čokoľvek), tak ho s prepáčením pošlem rovno “do ri*i”. A to mi nebolo vyslovene zle!!! Nič ma nebolelo, absolútne ani jeden príznak, ktorý by sa dal pomenovať som nemala. Ale, telo nevládalo. Už len vstať chcelo veľa pevnej vôle. 

A tak, pozriem hore a usmejem sa. Ja proste mám tento článok napísať… a keďže myseľ tvrdila, že “spomienky sú príliš hmlisté a neviem ako to vlastne napísať”, tak som “dostala do daru čerstvý zážitok”. U mňa to takto chodí. 

Čo je teda zámerom? Myslím, že tento krát to nie je úplne inšpirácia k zmene… Mám pocit, že tento krát je zámerom inšpirácia k súcitu. Pretože ak sa ťa to týka, alebo ak tieto riadky popisujú niekoho v tvojom okolí… tak ver mi, že to nie je ľahké. Žiť zdravý životný štýl je ľahké, príjemné a mnoho úžasných vecí prinášajúce. Ale zmeniť svoj životný štýl smerom k zdravému chce veľkú dávku odhodlania, viery a obrovskú poklonu!

Prečo je zmena tak náročná?

• To úplne najťažšie podľa mňa na tom je, že po zjedení ingrediencií, ktoré v tele vyvolávajú najhoršie procesy sa paradoxne daný človek cíti na chvíľku lepšie!!! Úplne rovnako sa cíti na chvíľu lepšie po pozeraní obľúbeného seriálu či hraní hier. Je to ako s alkoholom, cigaretou či drogami. Procesy sú si veľmi podobné (neurotransmittery v mozgu a opiáty robia “ohňostroj”). To preto som dnes po niekoľkých rokoch mala ráno chuť na pečivo. Telo si spomenulo, že skrz neho by mohlo dostať “svoju dávku”. Takto vzniká ten “začarovaný kruh”. Pretože, ak by som si to pečivo dala, tak po niekoľkých hodinách od zjedenia som “tam kde som bola”. Telo by si ho pýtalo znova a ideálne ešte viac (a možno by už namiesto rožka chcelo radšej taký nugátový croissant :D). Moja chuť sa hýbať prudko klesá. Spánok je celý kompromitovaný – telo potrebuje spať viac, aby stihlo “opraviť škody (v spánku prebieha autophagy), ale schopnosť zaspať hlbokým spánkom je takmer nemožná (telo predsa nemôže “opravovať” ak musí tráviť). Znižuje sa kvalita spánku a zvyšuje potreba dĺžky. Spala by som aj 10 hodín a i tak som nevyspatá (normálne mi stačí 6, max 7,5 h). Nálada klesá tiež a jediné, čo “prinesie dávku dopamínu” je to jedlo, či nejaký iný externý zdroj (scrollovanie, videá…). Toto nie je “len nedostatok pevnej vôle”… toto je sila.

No a aby to nestačilo, tak:

• Telo sa bráni. Jednorázová návšteva reštaurácie toto neurobí… ale po dlhšom období vzniká črevná dysbióza. Kvasinky chcú svoju potravu a je ich v tele viac ako ľudských buniek – sú hlučné a presvedčivé. Výkyvy cukru v krvi spôsobujú hlad, pri ktorom je človeku fyzicky zle a znova, telo si pýta rýchle zdroje energie. Postupne sa vychyľujú z rovnováhy ďalšie a ďalšie hormóny a neskôr celé sústavy. 
• Mozog sa bráni. Amygdala neznáša zmeny. Je to tá časť nášho mozgu, ktorá nás má držať v bezpečí. Ona je “alarmom”, ktorý reaguje na čokoľvek neznáme. Navyše, spomienky ktoré uchováva a v príhodnú chvíľu “vyťahuje” sú implicitné – teda vlastne nevedomé. My nevieme prečo, ale nemáme z toho dobrý pocit. Ostatné časti mozgu s ňou ale rýchlo začnú spolupracovať – lebo “bezpečie” a vlastná hlava nás sabotuje!!! Uvediem pár príkladov, ako by také “tiché a vlastné myšlienky“ mohli vyzerať:
  • “Na toto nemáš – tebe zdravé jedlo nikdy nechutilo”
  • “Toto je príšerne drahé, na toto nemáš peniaze a navyše, nikto z rodiny ti to i tak nebude jesť.”
  • “Musíš robiť aj niečo užitočné, nie len sa celé dni zaoberať sebou – pozri koľko času ti zaberá tá tvoja “nová zdravá strava”… takto sa o seba starajú len ľudia, čo nemajú nič iné na robote. Ty máš malé deti, rodinu a prácu. To sa nedá”.
• Okolie sa bráni. Ľudia v našom okolí neznášajú keď sa meníme. Je úplne jedno, v čom a prečo. Niekde som veľmi dávno čítala, že je to vlastne z lásky. Oni sa boja, že nás tým stratia – že už nebudeme súčasťou “danej svorky”. A tak, často krát namiesto podpory počúvame:
  • “Načo sa takto trápiš – i tak to je zbytočné. Máš také gény.”
  • “To nie je zdravé. Jesť sa má všetko. Pozri na svoju “prababičku” – ona jedla všetko a aká bola zdravá… “
  • “A to si už s nami nikdy nevyrazíš vonku? Och.. to mi bude chýbať… pamätáš na..”

Mne tu len napadá, že často krát tí, ktorí nás najviac ľúbia nám “hádžu pod nohy najväčšie polená”. U mňa to bola moja mamka. Mala som pár týždňov po záchvate, v ktorom mi na pár hodín ochrnula polovica tela. Ona mi chcela pomôcť. Hľadala, bola u rôznych lekárov, terapeutov, čítala… Upokojovala ma po telefóne a bola tam pre mňa, keď som potrebovala. A potom som prišla s tým, že mením stravu. Mesiace (fakt mesiace) som počúvala, že takto to neprežijem (a to sme bývali 3 hod od seba). Že budem podvýživená, že toto nemôže fungovať. Keď som bola na návšteve u nej doma, uvarila moje najobľúbenejšie jedlá z detstva – že či si fakt nedám ani kúsok a dokonca ešte aj po 1,5 roku, keď mi už bolo podstatne lepšie mi neverila, že ma moja “nová strava” podporuje. Myslím, že ju presvedčilo až keď som otehotnela, mala nádherný prirodzený pôrod (prvý bol sekcia), Juli mala apgar 10/10, do 4 dní po pôrode som s ňou v šatke tancovala a Juli nemala ani raz koliku či iné bolesti. Vtedy mi prvý krát povedala, “Nerozumiem tomu, ale uvarím ti čokoľvek budeš chcieť – asi vieš čo robíš, daj mi recepty”. 

Prečo?

• lebo výsledky prichádzajú s oneskorením. Aj tá najmenšia a prvá zmena (väčšinou nárast energie) prichádza s odstupom 2-3 týždňov. Potom sú badateľné väčšinou mierne zmeny vo vnútri (ustupujú tenzie, náladovosť, bolesti, zápal…) a až neskôr sú zmeny viditeľné navonok (optimalizácia váhy, krajšia pleť, dobré výsledky z krvi…). 
• Všade sú najprv dôkazy toho, že “to nefunguje”. Telo sa bráni, a tak po zmene býva najprv pár dní horšie ako pred. Častokrát to dokonca vyzerá, že nás Boh skúša – či to myslíme vážne, a človek ochorie, alebo ochorejú deti, či zrazu dostane x pozvaní na oslavu alebo all inclusive dovolenka a podobne… Proste prichádzajú skúšky v mnohých podobách.
• Zdá sa, že to stojí veľa času. Vlastne to na začiatku aj veľa času môže stáť. Najmä ak je na to človek sám. Chce to totiž iné zásoby potravín, iné techniky varenia, iné obľúbené rodinné recepty a vlastne iný systém. 
• Najprv to stojí aj dosť peňazí…. ono totiž, až časom človek skutočne pocíti, že mu stačí jesť menej množstva, že míňa menej (alebo aj nič) na lieky a doplnky, že má viac času a energie a teda väčšinou aj zarobí viac (pretože žiadne PN-ky, a optimizmus a chuť pracovať fakt prinášajú finančnú hojnosť – či už človek pracuje sám na seba, alebo je zamestnanec).

Takže, ak sú tieto riadky o tebe, tak máš môj obrovský obdiv. Zároveň, nech už pre seba robíš čokoľvek “malé”, alebo nad tým len uvažuješ – zaslúžiš si aj svoje vlastné uznanie. My ľudia sme na seba často veľmi prísny. Chceli by sme byť rovno “dokonalý” a zvládať to tak, ako niekto, kto sa tomu venuje už niekoľko rokov. Ono sa to ale nedá. Človek, ktorý konzumuje bežnú slovenskú stravu, tak nemôže rovno “skočiť” do stravovania sa pre dlhovekosť podľa najnovších výskumov. Na to, aby zmena bola udržateľná, musí byť malá a príjemná. Potrebujeme najprv telu vytvoriť podmienky a potom ho postupne trénovať (doslova  – napr. natrénovať pečeň, aby okrem glukózy zvládla vytvárať aj ketóny atď). Je to úplne rovnaké, ako keď niekto roky necvičil a chcel by rovno robiť kliky v stojke.

Pokiaľ poznáš niekoho, koho by tieto riadky mohli podporiť, pošli mu prosím článok. Ja si pamätám (vďaka dnešnému ránu pomerne čerstvo), keď som milovala ak sa ku mne dostali informácie, ktoré mi dávali zmysel aj nádej. Informácie, ktoré fakt fungujú a na začiatok sú úplným základom nájdeš na ceste k zdraviu.

A ak cítiš, že sa na tú cestu túžiš vydať, a potrebuješ podporiť, tak verím, že klub Výživa pre zdravie je tým pravým miestom. Tvoríme ho spolu (ja, Kika a každý jeden člen). Je v ňom všetko to, čo by mňa samú kedysi podporovalo, všetko čo som hľadala. Videá, kde skutočne človek pochopí ako to telo funguje (postupne prechádzame všetkými systémami tela). Sú tam recepty, vznikajúca komunita – už aj úspešné príbehy, živé online spoločné stretnutia a mnoho ďalšieho. Informácie sú “nadeľované postupne”. Človek si tam buduje jeden návyk za druhým, pričom ide akoby “postupne” – každý ďalší návyk podporuje ten predošlý.